Počas štúdia na strednej škole, ktorou bola stavebná priemyslovka v Košiciach som sa hneď v prvom ročníku snažila podať, čo najvyšší výkon – koncentrovať sa na nové informácie a poznatky, spolupracovať s kolektívom a školským prostredím. V dostatočnej miere sa mi to aj podarilo, pretože som pracovala ako novinárka pre školský časopis a zastupovala som aj žiacku školskú radu, bol to pre mňa obrovský skok, pretože na základnej škole som sa nezúčastňovala ani len matematickej súťaže a o Hviezdoslavovom Kubíne s mojím východniarským prízvukom som ani nepomyslela.
Na strednej nastal zlom – predsedníčka školskej rady, šéfredaktorka školského časopisu, reprezentácia školy v geodetickej súťaži, stredoškolskej odbornej činnosti, školské kolo v Hviezdoslavovom Kubíne s vlastnou tvorbou (kde som vytvorila vlastnú poéziu).
Všetko to vo mne prebudila učiteľka slovenčiny, ktorá bola neskutočne prísna a každý žiak sa bál ísť na jej hodinu nepripravený. Jednou z nich bola aj moja maličkosť, keď ma profesorka (tak sme mali ,,predpísané” nazývať učiteľov stredných škôl) vyvolala odpovedať – hlas sa mi triasol, nová látka zo mňa sršala a ani neviem ako, odpovedala som na všetky otázky, ktoré mi v tej chvíľke boli dané. Učiteľka Zuzana len dodala: ,,Takto ma vyzerať odpoveď študenta na strednej škole,” ja som sa len červená s prešovským ,,zaťahovaním” pobrala do lavice a profesorka si zaznačila jednotku. Bola to žena, ktorá veľmi dobre vedela prebudiť talent človeku, pomohla odbúrať trému, svojím navonok prísnym vystupovaním si získala rešpekt u všetkých študentov, možno aj u svojich kolegýň a nechcem ani len pomyslieť na to, ako to vyzerá v jej domácnosti – proste ,,rešpekt.”J
Nikdy nič nepovedala na rovinu, len sa proste tvárila – nahnevane alebo veselo, keď povedala náhodou nejaký vtip vždy sa týkal literárneho diela, udalosti zo života autora, slovenčiny, životných situácii a bolo to hlavne ,,k téme,” nikdy nič od veci.
Akákoľvek porada, Vianočná beseda, výročie školy, prezentácia, privítanie prvákov, rozlúčka s maturantmi, či školská akcia, bola celým svojím obsahom práve ňou schválená. Nesnažila sa presné úvodné a záverečné reči vymýšľať, vždy mala odpoveď na otázku: ,,Kto to napíše?” Mala prehľad o každom človeku, čo niečo tvorí pre školu – sloh, poézia, próza, vlastná tvorba, ilustrácia, tanec, spev, šport….Aj o polnoci by si asi spomenula na meno žiaka a priradila by k nemu danú aktivitu a ,,okamžite,” by ho zainteresovala do diania v škole a reprezentáciu školy.
Jeden jediný krát sme sa pani profesorke predstavili krstným menom a priezviskom, bolo to presne 36 žiakov, z toho 30 chlapcov a 6 dievčat. Od nasledujúcej hodiny pozrela presne študentovi do tváre a povedala meno, nikto to nechápal, ako to dokázala.
Videli sme ju aj smutnú a chodiť v čiernom asi jej niekto z rodiny zomrel, ale odučila hodiny ako profesionálka. A neustále nám žiakom opakovala: ,,Teraz na mňa nadávate, ale neskôr si na mňa spomeniete a budete mi ďakovať, momentálne vás dusím, ale zíjde sa vám to!” Fakt sme si po maturitnej skúške povedali, ako dobre, že nám nedala dýchať.
Len jediný krát som tú ,,silnú ženu – silnú osobnosť” videla so slzami v očiach, aj keď sa strašne premáhala, bolo to v deň, kedy som stála poslednýkrát na pôde školy, ako maturantka a lúčila som sa so stavebnou priemyslovkou príhovorom, poďakovaním učiteľom za všetko, čo pre nás študentov vynaložili. Slza vyšla aj mne a veľmi ťažko sa mi čítalo tých pár riadkov pri pohľade na osobu, ktorá stála hrdo v zákulisí s haldou papierov a isto rozmýšľala koľko talentov – spevákov, tanečníkov, ilustrátorov, športovcov, novinárov jej zo školy v tú chvíľu odchádza, ako ju po štyroch rokoch VZDELÁVANIA a VÝCHOVY môžu tí ,,nevďačníciJ” opustiť.
Myslím si, že je veľmi málo takých ľudí, ktorí navonok vystupujú nedobytne a ostro, ale vo vnútri majú zmysel doslova pre umenie.
Umenie je asi to slovo, ktoré ju vystihuje: ,,Zuzana má zmysel pre umenie.”
